Tajná prespávačka

Pri prespávaní v stane môžete prežívať určitý druh napätia či stiesnenosti. Keď to dokážete prekonať a zachovať si kľudnú a rozvážnu myseľ, posunie vás to vždy o niečo ďalej.
Tento krát som sa rozhodol to trochu ináč vymyslieť a zrealizovať. Plán bol nasledovný: vyrazím až po úplnom zotmení a doslova sa vykradnem z civilizácie do temnej samoty. Miesto, kde si postavím stan a zakotvím, som si dopredu vyhliadol a obzrel za denného svetla. Vedel som, kam idem a ako to tam vyzerá. Tiež ako sa zariadim pri rozložení bivaku.
Zbalil som si taktický ruksak - batoh, bivak, spacák a niečo pod zub na ráno. Šlo mi len o prespávačku s tichým, nepozorovaným vykradnutím sa z domu, skrytý presun na vyhliadnuté miesto prespatia. Nemal som v úmysle žiaden oheň, žiaden tábor. Malo to byť v štýle tichej záškodníckej akcie.
Nikto ma nesmie vidieť, zbadať a vedieť o mne. Vypadnem, odšľapem si na dané miesto, v tichosti zaleziem a vyčkám ráno. Ráno zbaliť a utekať a pokračovať v práci.
Ešte behom dňa som predsa jednému dobrému kamarátovi prezradil, že sa chystám prespať v prírode. Ale nič viac, žiadne podrobnosti. Jeho poznámka ma rozosmiala: „Daj si pozor, aby ťa divé svine nerozryli, je ich tu teraz hojne.“ Pousmial som sa a vravím: „Nič sa neboj, ja sa nebojím určite.“

Keď sa rozprestrela a zavládla tma, schmatol som batoh a v tichosti vyrazil. Odbočil z osvetlenej ulice na temný chodníček smerujúci hore, preč mimo ľudské obydlia. Kráčam potme, poznám tu cestičku. Kým sa nevzdialim, na cestu si nesvietim.

Je to celkom zaujímavé, takto v noci bez svetla predierať sa prírodou. Keď som už dosť ďaleko zapínam čelovku do červeného prísvitu a pokračujem na vyhliadnuté miesto. Stanovisko si po príchode ešte pre istotu v menšom okruhu v tichosti obídem, aby som sa presvedčil, že je všetko v poriadku a môžem tu spokojne zostať cez noc. Vybaľujem a bivak.

Postavil som ho rýchlo. Na zem som si roztiahol zákopovú plachtu, do spodného úchytu vložil samonafukovaciu karimatku, prekrížil prúty, vyšponoval a ukotvil bivakovací vak. Dnu rozprestriem spacák a batoh si nastrkám k nohám. Čas je pozdný, ešte chvíľu sa pokochám hviezdnou oblohou a zaliezam do spacáku. Kto vie, aká bude noc a ráno potrebujem pokračovať v práci, ktorá ma čaká v dielni, tak hybaj spať.
Na noci v prírode ma fascinuje práve nočný život lesa. Ak ste v lese behom dňa, vychutnávate si väčšinou ticho, pusto a samotu. No v noci sa rovnaké miesto zmení z tichého na hlučné. Zrazu ožije. Ležíte a snažíte sa zaspať v tom hluku prírody. Z okolia počúvate a vnímate hluk života, ktorý sa zrazu rozpútal. V prírode to v noci žije.

Počujete šramot, šuchoty, kroky. Chvíľu trvá, kým sa vám podarí zaspať, uvoľniť sa a prestať rozmýšľať nad zvukmi, ktoré sa objavujú. Dokiaľ ich neprestanete skenovať a snažiť sa lúštiť, čo to bolo, určite nezaspíte.
Zaspávam, zo sna ma vytrhne hlasný plač niekde v pozadí. Chvíľu počúvam, pozriem na hodinky a snažím sa spať ďalej. Kašlem na to, opäť zaspávam. Zobudí ma až hlasné zaškriekanie, ktoré následne sprevádza prudký trepot krídel.
Zavriem oči, no po chvíľke sa to zopakuje o trochu ďalej. Poznám dobre tie škrieknutia, opakuje sa to raz bližšie, tak ďalej, ešte ďalej, následne úplne blízko mňa. Zakaždým rýchlo zatrepocú krídla. Hej, bažanty si zmysleli preskúmať novotu, ktorá tu večer nebola a ráno sa objavila. Robia na mňa nálety. Pomalým pohybom nahmatávam foťák a potichúčky otváram bivak s nádejou, že ich vyfotím. Pomaly zaostrím a čakám. Podarilo sa, mám ho.

Zatváram priezor a skúšam ešte zaspať. Vonku už svitá, je deň. Tráva úplne zmáčaná rosou, je cítiť sviežosť rána.

Nechce sa mi vyliezať do tej rosy a chladu. Počkám si na východ slnka, na jeho teplé lúče. Mám rád, keď ma ráno vytiahne zo spacáku ich nádherné teplo. Parádne hrejú. Je to iné vstávanie, preto sa vždy snažím ak sa to dá, postaviť si ležovisko tak, aby bolo orientované smerom na východ.

Otvoríte stan, či vak a necháte slnečné lúče, aby vás hriali. Po chvíli vyskočíte krásne vyhriaty. Niekedy to človeka doslova vyženie zo spacáku, ak sa nechce spotiť. Takéto prebudenia a vstávania mám rád. Vydriapete sa z pelechu a už aj tráva je obschnutá z rosy, aj stan vysušený, no proste paráda.
Vstávam, obliekam sa, obúvam, spacák roztiahnem na slnko a pripravím si niečo zjesť. Natrhám zopár bylín, vybalím malý plynový varič a uvarím čerstvý čaj. Mám so sebou aj malý kus chleba a trojuholník taveného syra. Natrhám si pár stebiel poľnej pažítky a raňajky sú na svete.
Balím. Pýta si to chvíľu, ale mám to. Slnko je už vysoko, čaká ma ešte cesta späť. Robota volá, dielňa kričí treba makať, tak rýchlym krokom smerujem k civilizácii.

V nohách mám už prvé kroky domov. Myslím na to, čo ma čaká cez deň a nie je toho málo. No na mojej tvári žiari úsmev a môj tajný nočný výlet v kombinácii s energiou prírody mi dodal energiu, aby som kráčal v ústrety novému dňu.

Samo